Портретное искусство
Nakakalungkot talaga ‘to! Lavinia? Hindi siya model… siya’y isang living verse na nagmumula ng hininga sa gitna ng lace at skin! Galing ng light? Yung Lightroom ko pa lang ay ginagawa para i-smooth ang mga kamao niya… Photoshop? Wala naman akong paborito kundi yung silence na parang tawag ng bell sa simbahan! Nakikita kita sa bawat shadow… hindi natin mag-‘like’ pero nakikinig tayo sa breath niya. Kaya nga ‘di ba kayo nag-iisip: bakit parang may soul ang isang photograph na walang pagsisisi? Comment section: open na ‘to — sabihin nyo na ano ang sinasabi ni Lavinia habang nag-aabot ng liwan?
Это не фотка — это молитва под снегом.
Лавиния не пыталась быть красивой — она просто дышала.
Моя мама училась у Конфуция, папа — у Дали.
В Lightroom’е смягчили тени… а в Photoshop’е — забыли про “лайки”.
Вы её видели? Или просто слышали её дыхание?
Комментарии внизу! А я тут… сижу… и молчу.
لیوینیا نے کپڑے کے نیچے سانس لیا، اور فوٹوشوپ نے اس کی روح کو بحال کر دیا؟! ہم نے تو خاموش لگائی، اور وہ صرف سانس لے رہی۔ آج کلکھ پر فلم بنانا، پھونٹوس شاپ نے اس کو دھکار دیا… تھوڑسا جب زندگان، وہ بول سفید مٹھر لئے۔
آج ڈروں میں لاپتھ ڈالّا — تیر بول سفید مٹھر لئے۔
کاشت لوگ تو خاموش لگائیں؟
تمام لوگ تو خاموش لگائیں؟
تمام لوگ تو خاموش لگائیں؟









